Choď na obsah Choď na menu
 


Ako to urobiť...

3. 4. 2012

Alebo ako sa stať rovnakým "bláznom" ako som ja.

Spýtajte sa samých seba, kde/kedy sa cítite výnimočne, najviac sami sebou, kde by ste vedeli zostať hodiny, naveky (teoreticky…zatiaľ), kde zažívate najkrajšie pocity...všetko, čo vás kedy takpovediac “pichlo priamo do srdca“. Pre každého to môže byť niečo iné. Tie chvíle sú čistá sloboda, voľnosť, láska, pokoj všakže?....Už viete kedy/kde? Možno v prírode, možno pri športe, pri tanci,... Možno ste to ešte nikdy ani natoľko nepocítili, ale to nevadí, myslím si, že to ku každému príde v tú pravú chvíľu, keď budete dostatočne otvorený tomu, že si to všimnete.. To akou cestou sa to k vám dostane môže byť dané vašou povahou, danosťami, osudom, tým v akej spoločnosti sa pohybujete, tým k čomu inklinujete/vašimi záujmami... Pre tých, ktorí to už niekedy pocítili...nechceli by ste to cítiť stále? A nechceli by ste, aby ste to necítili len vy sami v sebe, ale aby to cítili aj vaši blízki a aby ste to mohli zdielať spolu s nimi? To je ten život, ktorý skutočne chcete žiť....to mi trvalo istý čas, kým som k tomu dospela. Pre všetkých, ktorí veľmi nechápu o čom hovorím...začnite viac rozmýšľajte nad svojimi pocitmi, začnite si viac všímať seba samých...niekedy budete dosť v koncoch, lebo zistíte, že v skutočnosti vlastne vôbec neviete, kto ste a prečo niektoré veci robíte tak ako ich robíte. Vtedy si buď poviete, že ste príliš zaneprázdnený, ustarostený inými problémami alebo si jednoducho pomyslíte, že prečo sa tým vôbec zaoberáte a aké bláboly sa vám to tu niekto snaží nahovoriť a necháte to tak... alebo (ak už prišiel ten správny čas) budete mať pocit že "ou, už dávno som nepočula niekoho hovoriť s tak veľmi otvorenou mysľou. z nejakého dôvodu cítim, že by som sa nad tým mala zamyslieť. asi nebude ľahké rozmýšľať ad tým, ale mala by som to urobiť". A tak sa usadíte k nejakému zdroju inšpirácie.. to zase môže byť pre každého niečo iné... Inšpirujte sa literatúrou, umením a psychológiou. Možno sa to nezdá, ale práve tam sa mnohokrát skrýva veľa pravdy. Hudba, knihy, filmy (ale v amerických komédiách toho veľa neobjavíte), alternatívne časopisy a alternatívne weby + niektorí ľudia vedia pomenovať pocity správnymi slovami a majú dobré životné postoje, takých nasledujte...(budete cítiť, ktorí to sú). Väčšinou tam  získate toľko inšpirácie, až z toho budete mať taký gulášek, že vám to nedá v noci spávať (aspoň u mňa to tak bolo). Začnete hľadať niečo v sebe…zo začiatku to bude poriadne veľké bludisko, lebo ani poriadne neviete, čo hľadáte…viete len, že sa k tomu dostanete bližšie, ak budete premýšľať práve nad tým, čo ste si predchvíľou prečítali/vypočuli. Skrátka to tak vyzerá byť správne…vlastne, odrazu nevidíte žiadnu inú cestu ako by ste mohli objaviť to niečo, čo objaviť chcete… Všetko berte ako potencionálne pravdy. Jediné, čomu môžete veriť, sú vaše pocity… Váš vlastný rozum vás bude chcieť oklamať tým, čo vám celý život tlačili do hlavy všetci naokolo (lebo im to tiež predtým niekto natlačil do hlavy). Myšlienky ako “toto nie je možné”, “čo keď si to len namýšľam” a pod. budú postupne miznúť tým, že všade na čo natrafíte pri hľadaní inšpirácie si budete potvrdzovať to, čo už podvedome tušíte a viete… Nesnažte sa rozumom presviedčať samých seba o niečom, čomu v skutočnosti ani sami neveríte, keď vám pocity hovoria niečo iné… Na túto metaforu nezabudnete: ,,Tancujte. Tancujte, až kým hudba neprestane hrať, rozumiete? Tancujte a nerozmýšľajte nad dôvodmi. Držte krok a nezastavujte sa. Dajte do toho všetko. A nebojte sa, lebo sa nemáte čoho báť. Vieme, že ste unavený a vystrašený. To sa stáva každému. Napriek tomu sa nezastavujte. Okrem tancovania sa o nič nestarajte. Tancujte, ako najlepšie viete." Osobne si myslím, že skutočne dôležitým veciam môže porozumieť len duša.  Logika nikdy nedosiahne úroveň duše… Nebojte sa byť idealisti. To je to, čo tento svet potrebuje. Zdá sa vám, že vaše myšlienky sú šialené a nezhodujú sa s myšlienkami nikoho s vášho okolia? No a? Kto hovorí že väčšina je normálna? Zase len tá väčšina... Chápete? Kašlite na to, čo si ostatní myslia. Nemôžete žiť svoj život pre ostatných a vykašľať sa na seba. Niekedy nevzdať sa znamená opustiť ľudí, ktorí vás nechcú nechať ísť ďalej. Postupne ako vám všetko začne dávať zmysel a zapadať do seba, niekedy budete mať pocit, že už nemôžete ďalej žiť na tomto svete medzi týmito ľuďmi a bude to dosť strašné. Tak veľa od čoho utiecť a tak málo kam utiecť… Nikdy to nebude trvať naveky, hoci niekedy sa vám bude zdať že hej… Musíte si tým proste len prejsť… Nesnažte sa to potlačovať, aj tak tým nič nevyriešite a ublížite si ešte viac (z duševného hľadiska)… Keď máte chuť plakať, plačte, keď máte chuť pozerať doblba, pozerajte, keď máte chuť byť sami, buďte… Väčšinou keď to dosiahne absolútneho vrcholu, začne sa to postupne zlepšovať. A ešte som zabudla: musíte sa prestať báť toho, že keď zistíte príliš veľa, príliš veľa sa zmení....a musíte byť k sebe brutálne úprimný... Nehovorím, že to bude ľahké, ale bude to stáť za to...