Choď na obsah Choď na menu
 


Reálny príbeh čo sa mi stal...

27. 4. 2012

Obyčajný školský deň. Vyučovanie skončilo, vonku je pekne. Nechce sa mi ísť domov autobusom, ale na druhej strane ani pešo... keď si predstavím, že už po 150x pôjdem tou istou cestou. Tým busom sa mi ale fakt nechce ísť a tak rozmýšľam, kade inokade by som to mohla zobrať. Po hrádzi popri Váhu sa zdá byť dobrý nápad...hoci je to trochu "odruky". Je mi príjemne, kráčam si po hrádzi, čochvíľa z nej odbočím, aby som sa nedostala ešte viac "odruky" než som. Toto je prvýkrát, čo tadiaľto idem zo školy. (!!!) Neďaleko býva babka a dedko, ale nejdem ich navštíviť... nemám prečo... Kráčam ďalej a v diaľke vidím nejakú postavu. Neviem, či je to žena alebo muž, ale zdá sa, že má so sebou nákupný vozíček (ten taký čo staré babky nosia so sebou) a keď sa lepšie zadívam, vyzerá to, že ten človek akosi ťažko kráča. Pomyslím si, "možno má ťažké tašky". Keď si práve v hlave neriešim niečo "smrteľne dôležité" (no dobre, neviem či smrteľne, ale dôležité áno), tak premýšľam nad rôznymi blbovinami...

Tento deň bol jeden z tých zvláštnych, keď ani sama neviem, či sa cítim dobre alebo zle, buď sa to strieda, alebo sa cítim tak nijako... Prídem domov, robím čosi na počítači, zazvoní mi mobil... Mama (kto iný). Zostanem mierne omámená, keď mi do telofónu vraví, že s babkou je zle a potrebuje sa so mnou (mama) stretnúť. Nič iné o tom neviem a idem teda rýchlo na miesto stretávky. S babkou je to ešte horšie ako som si myslela, nie je vôbec isté, či sa z toho dostane... V ten deň sa modlím (vlastnými slovami), nech to dobre dopadne, na ďalší deň som si povedala, že čo sa má stať nech sa stane. Všetko sa deje pre nejaký dôvod... vo všetkom je plán...

Babku našla suseda na schodoch, resp. na medziposchodí (čo je asi najhoršie miesto, kde sa to mohlo stať). Bola som v šoku, keď mi povedali, že u museli oživovať vraj 45 minút (proste strašne dlho...). Až potom som sa dozvedela, že sa vracala z obchodu s ťažkými nákupnými taškami a nákupným vozíkom. (!!!) Chápete?? Keď si prečítate to, čo som napísala vyššie, asi aj vás napadne, že to bolo niečo ako podvedomé tušenie. Podvedomie je silnejšie ako si myslíte! Potom som o tom rozmýšľala, že či dokonca ten človek, ktorého som v diaľke videla, nebola ona. Podľa ďalších okolností zrejme nie, ale aj tak... istý úsek cesty som išla po rovnakej ceste, ktorou aj ona isto išla keď sa vracala domov... nechýbalo tak veľa, aby sme sa stretli... to bol priebeh tak najviac hodiny. A keby sme sa stretli, trebárs by sa ani nestalo to, čo sa stalo.... a nedopadlo by to tak, ako to dopadlo... Nikdy nechodím zo školy domov tou cestou...